Prirodzenosť života na vidieku I.

Viac ako polovica obyvateľov Slovenska dnes žije v mestách, mnohí dokonca vo veľkých mestách (z pohľadu našej histórie, nie v celosvetovom meradle, pretože naozaj vo svete sú mestá, a nie je ich málo, do ktorých by sa bez problémov vošlo obyvateľstvo celej našej krajiny). Pretože uvažovanie človeka je obmedzené na jeho vlastný život, je ochotný vnímať to, čo počas niekoľkých desaťročí žije, za normálne a prirodzené. Tento pocit ho ho niekedy môže mýliť, pretože ľudský život je len krátkym zábleskom, keď ho porovnáme už len so stáročiami a tisícročiami, ktoré jeho narodeniu predchádzali.

A práve 20. storočie nám prinieslo rýchlu a masovú urbanizáciu Slovenska, ktorá súvisela s industrializáciou, nárastom obyvateľstva, ale i s prevládajúciou ideológou, či zmenou hodnôt.

Masy ľudí z vidieka, často mladých ľudí  a mladých rodín,  opúšťali rodné dediny, kde ich predkovia žili často po stáročia, a odchádzali do rýchlo-rastúcich miest a mestečiek, ktoré ponúkali lepšie pracovne možnosti, lepšie možnosti bývania vďaka rozsiahlej bytovej výstavbe, väčšie pohodlie, ktoré poskytovali mnohé služby, vybudovaná infraštruktúra, možnosti kultúrneho vyžitia a zábavy, vzdelania, ale i kariery a uplatnenia v profesionálnom živote. A veľké mesto poskytovalo anonymitu a menšiu sociálnu kontrolu.

Avšak pozrime sa na vec optikou tisícročia. A vďaka nej si môžme všimnúť to, že život v mestách neni až tak bežným javom. Naopak, v minulom tisícročí, v stroročiach, ktoré predchádzali 20. storočiu, vždy iba menšiny, ba len maličká časť populácie žila v mestách, a aj to boli z nášho dnešného pohľadu až pričasto  skôr väčšie obce, alebo malé mestečká. Napríklad mnohé naše súčasné krajské mestá mali v stredoveku len niekoľko stoviek obyvateľov. Dnes by ani neboli mestami, podľa našich kritérii.

Minulosť skôr ukazuje, že ľudia žili bežne hlavne v menších komunitách, v spoločenstvách s menším počtom ľudí (avšak s oveľa intenzívnejšími vzájomnými vzťahmi, ako je tomu dnes, v časoch sociálnych sieti, a mnohokrát povrchných vzťahov).

Dokonca tento inštinkt sa prejavuje u ľudí v mestách i dnes, nezomrel ani po desaťročiach industrializácie. Prisťahovalci v mestách si často vytvárajú vlastné štvrte, mládež utvára vlastné subkultúry priznačné odlišným odievaním, výzorom, štýlom správania a hodnotového zamerania. Ľudia sa vydeľujú podľa sociálnych tried do ktorých patria, podľa nejakého spoločného záujmu, ideológie, dokonca napríklad podľa toho, ktorému futbalovému tímu fandia. Jedným s cieľov tohto správania je práve vytváranie menších skupín, ktoré prekonávaju anonymitu v pozitívnom zmysle slova, ponúkaju členom takýchto skupin  intenzívnejšie a hlbšie vzťahy, psychickú, citovú, často i materiálnu oporu a pocit, že niekam patria.